Rozprávka
Rozprávka o domčeku z karát
(klikni pre zobrazenie vo veľkom)
Nie som domček z karát. Už sa nemusím rúcať.
Rozprávka o tom, že aj keď všetko padne, zostávaš.
Niektoré veci nespadnú preto, že si ich zničila.
Spadnú vtedy, keď ich prestaneš držať.
Volám sa Ela Maranta. Možno nie oficiálne – ale práve tak sa volám vo chvíľach,
keď píšem z pravdy, nie z povinnosti.
Tento priestor som nevytvorila preto, že viem písať.
Ale preto, že už nechcem mlčať.
Roky som stavala domy z karát.
Vzťahy, ktoré vyzerali ako láska.
Ticho, ktoré vyzeralo ako sila.
Usmiate masky, ktoré nevedeli, ako požiadať o pomoc.
A potom sa to zrútilo.
Zostala som len ja – a vietor.
A keď prešiel… ostalo niečo ešte pevnejšie.
Rozprávka o domčeku z karát
Kedysi dávno na okraji sveta stál domček.
Nebol z tehál ani zo slamy.
Bol postavený z karát.
Každá karta mala svoju úlohu –
jedna držala bok,
iná strechu,
ďalšia bola len oporou pre inú.
Vyzeral nádherne.
Krehký, no súmerný.
Zvonka pôsobil ako malý zázrak.
Ale domček vedel, že ak by zafúkal vietor pravdy, mohol by spadnúť.
A tak sa snažil byť ticho.
Nikdy nezakričal, nikdy nepresil, nikdy nezavrel dvere.
Len stál a držal, čo sa dalo.
Jedného dňa prišlo dievča.
Bolo unavené, no stále ešte verilo, že domček je miesto,
kde bude bezpečne.
Opieralo sa oň,
dávalo mu farbu, kvety, vôňu.
Hovorilo mu, že verí.
A domček z karát sa tešil – niekto v ňom býva.
Lenže čím viac tam dievča bývalo, tým viac kariet sa ohýbalo.
Nie preto, že by kričala.
Ale preto, že už bola ťažšia –
od bolesti, ktorú nosila.
Od sĺz, ktoré skrývala.
Od ticha, ktoré ju dusilo.
Karty začali šepkať:
„Ty si problém. Pretože praskáme.“
A ona im uverila.
A tak dievča prestalo dýchať.
Chodilo po špičkách.
Hovorilo ticho.
Obetovalo sa.
Prestalo sa smiať nahlas.
Prestalo sa pýtať.
Myslela si, že keď bude ľahké ako pierko, domček vydrží.
Ale domček nebol postavený z pravdy.
Bol zo strachu.
Zo slov, ktoré sa len tvárili ako láska.
Až keď sa dievča pozrelo na jednu z kariet, uvidela, že tam nebolo nič.
Len tieň.
A meno, napísané cudzou rukou.
Vtedy si sadlo vedľa.
Nie dovnútra.
Vedľa.
A prestalo ho držať.
Domček sa pomaly zosypal.
Ticho. Bez výčitky. Bez výbuchu.
Len sa rozpadol – ako sa rozpadne lož,
keď ju prestaneš kŕmiť strachom.
A tam, kde bol domček, vyrástla sedmokráska.
Jedna malá, biela, obyčajná.
A vedľa nej ďalšia.
A potom ešte jedna.
Dievča sa usmialo.
Po prvýkrát po dlhom čase.
Stojím pevne.
Nie na karte.
Ale na zemi.
Nie v príbehu niekoho iného,
ale vo svojom vlastnom.
A keď sa jej raz spýtali, prečo dovolila domčeku spadnúť, povedala:
„Pretože som pochopila, že to nebol domov.
Bol to len múr, o ktorý som sa opierala,
keď som zabudla, že viem sama stáť.“
Nie som domček z karát.
Bola som k nemu len opretá.
Už sa neopieram.
Už stojím.
Niektoré rozprávky sa ozvú len raz.
Ak chceš byť pri nich, keď sa narodia, zostaň.
Niekedy musíš dovoliť, aby sa zrútilo všetko, čo nebolo tvoje –
aby si zistila, že už ťa nič nemusí niesť.