Rozprávka
Rozprávka o jazere bez odpovede
(klikni pre zobrazenie vo veľkom)
Niekedy voláš... a nikto neodpovie. Nie preto, že by nepočul. Ale preto, že už nevládze odpovedať.
Táto rozprávka je pre všetkých, ktorí čakajú pri tichej hladine – a nestratili nádej.
Bolo raz jedno jazero.
Tiché.
Nie pokojom.
Ale tichom, ktoré bolelo.
V tomto jazere plávala kedysi labuť.
A niekde za brehom bol labutík.
Ale teraz...
tam bola len hmla.
A volanie, ktoré nemalo komu padnúť do dna.
Labutík čakal.
Každé ráno prišiel k vode a šepkal:
– Labuť...
Ale voda mu neodpovedala.
Nie preto, že by mama labuť nechcela.
Ale preto, že nevládala.
Niekedy ležala a nemohla vstať.
Niekedy jej niekto stál v ceste a kričal: „Nie!“
A tak labutík zostal bez krídel, ktoré ho vždy chránili.
Bez pohľadu, ktorý rozumel ešte skôr, než prišli slová.
Jej srdce dýchalo do prázdna.
Nie preč...
len mimo.
Ako keď ťa zatlačí bolesť do vlastného tieňa.
Keď voláš,
a neozve sa nič –
začneš veriť, že ticho je odpoveď.
A keď je ticho dlhé...
zabudneš, aký bol zvuk lásky.
A predsa –
labutík nepovedal zbohom.
Len si sadol.
A čakal.
Každý deň.
Aj keď sa ho pýtali:
– Prečo?
On povedal:
– Lebo viem, že raz... voda znova zavolá moje meno.
A raz...
začul dych.
Nie hlas.
Nie krídla.
Len jemný dych...
ako prvé áno.
A to stačilo.
Lebo kto vie, čo je ticho...
ten spozná aj jeho koniec.
Ela Maranta je miesto, kde sa ticho nemení na krik,
ale na slová, ktoré rozumejú ešte skôr, ako prvé otázky.
Ak si dnes bez odpovedí,
možno len dýchaš v jazernej hmle.
A raz... aj tvoje meno zaznie späť…