Rozprávka
Rozprávka o rybárovi, ktorý nechytal ryby – ale dušu
(klikni pre zobrazenie vo veľkom)
Pre všetkých, ktorí ešte nevidia svetlo – ale ešte dýchajú. Ak si ešte v tichu, ktoré bolí, táto rozprávka je pre Teba. Nemusíš nič urobiť. Len ju nechaj byť s Tebou.
Bol raz jeden rybár.
Nebol mladý. Ani starý.
Bol ticho.
Nie ticho, ktoré dusí –
ale ticho, ktoré počúva.
Každé ráno vyšiel na vodu.
Nie pre úlovok. Ale pre pokoj.
Sedel v člnku, hádzal návnadu do jazera.
A nečakal na rybu.
Čakal na niečo, čo ešte nepoznal.
Raz to prišlo.
Nie ryba. Nie veľká.
Malá. Krehká. Rybka.
Zrazu zacítil jemné trhnutie.
Nie prudké. Nie silné.
Len taký závan, že tam niečo je.
A keď ju vytiahol, bola to najkrajšia rybička, akú kedy videl.
Nie pre farbu.
Nie pre veľkosť.
Ale preto, že v jej očiach videl viac.
Nie viac vody.
Ale more bolesti, vernosti, ticha a snov,
ktoré sa bála rozplynúť.
Pozrel na ňu.
A ona naňho.
Chvíľu si len dýchali do dlaní.
Nevedel, čo má spraviť.
Chcel ju držať.
Ale vedel, že niektoré ryby zomrú,
keď ich držíš príliš pevne.
A tak ju položil do dlaní.
Nie ako úlovok. Nie ako úžas.
A ona sa nechala.
Nie preto, že nemohla ísť.
Ale preto, že prvýkrát necítila háčik.
Len bezpečie.
Prešli spolu cez ticho. Cez búrky. Cez smútok.
Niekedy plávala sama. Niekedy sa skrývala.
Ale vždy sa vrátila.
Nie preto, že musela.
Ale preto, že vedela, kam patrí.
Koniec ešte život nepíše.
S láskou, Ela Maranta