Rozprávka
Rozprávka o Sedmokráske, ktorá nepustila slnko
(klikni pre zobrazenie vo veľkom)
Pre ženy, ktoré stratili v sebe lúku. Pre ženy, ktoré chcú znovu cítiť svoje svetlo.
Bol raz jeden deň,
kedy sa nebo zatiahlo tak, že aj vtáky zabudli lietať.
A v tom dni bola lúka. A na nej – Sedmokráska.
Nebola najkrajšia. Ani najhlasnejšia.
Ale keď sa všetko ticho rozpadalo, ona zostala stáť.
Stála vedľa ženy. Vedľa súrodencov.
A aj keď sa každý z nich liečil inak – ona bola tam.
Vedela, že žena už nevolá.
Že sa jej dych zmenil na šepot,
šepot na mlčanie, ktoré bolo viac než krik.
Ale Sedmokráska cítila.
Že keď sa žena prestane usmievať, nie je to slabosť.
Je to únava z toho, že bola silná príliš dlho.
A tak si k nej sadla.
Nie ako dieťa.
Ako svetielko, ktoré vie, kedy treba držať.
A ticho ju držala.
Ale nebola sama.
Hviezdička, ten, čo svietil aj vtedy, keď sa všetci báli zaspať,
rozsvietil nad nimi svetlo.
Nie ako šou,
ale ako istotu – ako niekoho, kto sa nezľakne tmy.
A práve Sedmokráska bola tou, čo sa na Hviezdičku pozerala,
keď žena zabudla, ako sa kráča ako žena.
Ona bola tou, ktorá od nej pochytila pokojný pohľad,
jemnosť úsmevu a odvahu znova sa pozrieť na svet
ako na miesto, kde sa dá rozkvitnúť.
Od Sedmokrásky sa žena učila,
ako si všimnúť krásu v obyčajných veciach –
v hre svetla, v kresbe, v starostlivosti.
Sedmokráska bola dôkazom,
že aj zranenie môže niesť krásu.
A žena znova uverila,
že nie všetko, čo je krehké, je slabé.
Hviezdička žiaril, ale vedel, kedy stíchnuť.
On jej bol oporou,
Sedmokráska nádejou.
Labuť, ten, ktorý rozumel bez slov,
plával ticho pri brehu.
Iskrička, ktorý nosil smiech v topánkach,
ukazoval im, ako lietať aj bez krídel.
A Sedmokráska?
Tá bola korienkom všetkého.
Tichým lepidlom ich lúky.
Svetlom, ktoré nikomu neprekážalo.
Ani žene. Ani bratom.
Dokonca aj vtedy, keď sa lúka zmenila na bojisko,
keď JA kričal, klamal, bral...
ona stála.
Ako kvietok medzi kameňmi.
Ako hlas, ktorý neprerušil ticho,
ale ho ochránil.
Hviezdička žiaril nad ňou.
Ona v ňom videla nebo –
on v nej zem, do ktorej sa vkladá nádej.
A keď žena raz spadla,
Sedmokráska sa k nej zohla a povedala:
„Nie si domček z karát. Si dom. A my v ňom bývame.“
(klikni pre zobrazenie vo veľkom)
A žena pochopila.
Že nezlyhala.
Že nie je na obtiaž.
Že aj keď sa láme,
niekto ešte stále verí.
A nie jeden. Ale všetci.
A keď raz slnko opäť vyšlo,
bolo to preto, že Sedmokráska ho celý čas držala nad obzorom –
s tichou pomocou všetkých, čo stáli po jej boku.
A Hviezdička, ten, ktorý nikdy nezhasol,
ukazoval svetlo tým, ktorí ešte nevedeli, kam kráčajú.
Tak sa lúka znova rozkvitla.
Nie preto, že sa všetko zabudlo.
Ale preto, že sa všetko prijalo.
A žena si raz povedala:
„Ak som v sebe niekedy mala silu, ktorú som nechápala,
bola to Sedmokráska.
A ak som znova našla krásu v tom, že som žena –
bolo to preto, že som sa videla jej očami.“
A v tom je zázrak ich rozprávky.