Slová sú jej domov a domov je každý, kto v nich nájde kúsok seba.
Ela Maranta nie je len meno.
Je to miesto, kde sa žena znova nadýchla. Meno, ktoré si mohla vybrať sama, v čase, keď bolo všetko ostatné vybraté za ňu.
Ela pochádza z jej vlastných iniciálov.
Maranta je rastlina, ktorá sa v tme zatvára a pri svetle znovu otvára. Rovnako ako autorka týchto rozprávok.
Kedysi „príliš citlivá“. Dnes vie, že citlivosť bola jej jedinou ochranou. Že slzy, ktoré prekážali, boli pôdou pre všetky príbehy, ktoré dnes dýchajú.
Píše v prvej osobe, ale nikdy nie sama.
Sú v nej hlasy jej dieťaťa, bolesti, ticha, aj tých, ktorí ju držali, keď už sama nevládala.
Toto nie je len autorka. Je to mama. A každé jej slovo je list adresovaný dieťaťu.
Prečo vznikla Ela Maranta
Ela začala písať v čase, keď sa nedalo hovoriť. Keď slová narážali na steny a ticho bolelo viac než krik. Rozprávky neboli únikom – boli spôsobom prežiť deň.
Píše pre ženy, ktoré stratili v sebe lúku. Pre tie, ktoré si pamätajú viac, než dokážu vysloviť. Pre mamy, ktoré milujú cez vzdialenosť. Pre deti, ktoré niesli viac, než mali.
Jej slová sú pozvánkou sadnúť si k vlastnému jazeru. Dotknúť sa bolesti bez toho, aby ju musela znova prežiť. A pomaly veriť, že láska, ktorá prežila tmu, môže byť domovom.
Objaviť rozprávky →