Drahá Ty, ktorá ešte stále dýchaš
(klikni pre zobrazenie vo veľkom)
Ela Maranta
Toto nie je rozprávka – ale v zásade tam patrí.
Drahá Ty, ktorá ešte stále dýchaš,
Dnes možno nevieš, ako sa voláš. Tvoj svet má ostré hrany a ticho nie je ticho – je to krik, ktorý nikto nepočuje. Kráčaš v hmle, ktorú si si nevybrala. A aj tak kráčaš. Aj tak tu si.
Možno si sa stratila. Možno nevieš, kam ideš. Ale nie si stratená. Len unavená z toho, že si silná už príliš dlho.
Viem, ako veľmi si chcela, aby niekto videl tvoju snahu. Tvoje tiché vzdávania sa. Tvoje opätovné vstávania. Tvoje „nevládzem“ za zatvorenými dverami. Všetko to, čo držíš pohromade, aby to nevideli deti, partneri, klienti, svet.
A hoci dnes nevieš, prečo ešte dýchaš, niekde v Tebe žije malý záblesk. Možno len iskra. Možno už len popol. Ale aj z popola sa rodia vtáky, ktoré vedia lietať.
Možno ťa opustili. Možno ti klamali. Možno ťa zradili tí, ktorí ťa mali držať. Ale to neznamená, že si menejcenná. To neznamená, že si prestala byť hodná lásky, pokoja, dotyku bez bolesti.
Si viac než len výsledok svojho utrpenia. Si priestor, kde sa ešte stále môže zrodiť láska.
Dnes si dopraj pokoj. Nie úlohu. Nie riešenie. Len jeden nádych. Jeden moment, kedy sama sebe povieš:
„Aj toto prejde. A ja tu budem, keď to prejde.“
Zatvor oči, polož ruku na srdce a povedz si:
„Nie som slabá. Som zranená. A aj to je v poriadku.“
Keby si sa mohla vidieť tak, ako ťa vidím ja, objala by si sa. Nie ako zúfalé dieťa. Ale ako žena, ktorá prežila búrku – a ešte stále vie milovať.
Nezabudni: si viac než tvoja bolesť.
A keď raz vstaneš znova, budeš žiariť z takej hĺbky, ktorú tí, čo nikdy nepadli, nikdy nepochopia.
S úctou,
Tvoja budúca Ty,
ktorá si odpustila –
a prestala sa báť svojho vlastného hlasu.